Dovliekol som sa zo školy, odložil si vysvedčenie a odhodil tašku k stolu vo svojej izbe. Dovliekol som sa preto, lebo bol zasa raz horúci deň a zo zastávky autobusu je to k nám na Sádok ešte kus cesty pešo. Je to pekná cesta okolo potoka, ale v tejto horúčave trochu dlhá. Sádok je malá dedinka pod Tribečom. Zopár domov, nad domami kopček s hustým borovicovým lesíkom a úzkou dlhou lúkou tiahnúcou sa od posledných domov až na vrchol. Tam stojí maličký biely kostolík pamätajúci ešte časy, keď Svätopluk ťahal drevenú kačičku po nitrianskom hrade. No… celkom takto azda nie, ale určite je veľmi starý.
Konečne posledný deň v škole! Presnejšie v gymnáziu. Skončil som tretí ročník. Už druhý raz. Nie že by som prepadol, prvý raz som absolvoval tretí ročník ako výmenný študent na Floride v USA. Druhý raz som ani nemusel opakovať celý rok, stačilo mi zvládnuť rozdielové skúšky. Nechcel som pokračovať so svojimi pôvodnými spolužiakmi, lebo mi pekne liezli na nervy. Nejako som medzi nich nezapadal. Rodičia mi opakovanie ročníka dovolili, hoci ma viac zapriahli aj do práce vo firme. Na moje veľké sklamanie, nezapadol som ani do novej triedy.
Na vysvedčení som mal okrem slovenčiny samé jednotky. S vyučujúcou a zároveň triednou profesorkou som sa nezhodoval v názoroch a, žiaľ, otvorene som jej zvykol odporovať. Navyše, mal som rád nárečie, ktoré používal môj starý otec. Nieslo v sebe ducha minulosti a spojitosti s krajinou.
Moji rodičia podnikajú. Majú malú, ale zaujímavú firmu. Rafinujú zlato a iné drahé kovy. Pre zlatníkov vyrábajú zliatiny na šperky.
Tá firma mi pije krv. Nielen, že jej rodičia venujú všetok čas, ale hádam od desiatich rokov musím „akože“ pomáhať. Skrátka, mám sa naučiť byť „dôstojným pokračovateľom rodinnej tradície“. Bože! Ako to nenávidím!
Vyzliekol som si košeľu a rozvalil sa na posteli, aby som trochu vychladol. Rozmýšľal som, či mi stojí zato ísť do kuchyne k chladničke a napiť sa niečoho studeného.
Nestálo. Rozhodil som ruky od seba, aby ma priveľmi neohrievali.
„Kubooooo!“ z dvora sa ozval mamin krik.
Prevrátil som oči a vstal, tušiac, čo bude nasledovať. O vysvedčenie vôbec nešlo. Aké budú na ňom známky, vedeli všetci. Na Gymnáziu v Partizánskom sa totiž uzatvárali snáď dva týždne vopred.
Dovliekol som sa na dvor za mamou a počkal som, kým TO povie.
Povedala TO!
„Choď pomôcť otcovi! Nájdeš ho v taviarni.“
Presne TO som aj čakal. Mlčky som sa otočil, dvorom som prešiel do úzkej spojovacej uličky k firme a vyhľadal som otca. Stál pred taviarňou. Bol som otrávený, znechutený a tak som sa aj tváril. Provokoval som ho.
Otec ignoroval moje divadielko a hneď vydával pokyny: „Ešte dnes musíme dokončiť tú objednávku do Rakúska. Zajtra ju musíme odoslať.“
Bolo to horšie, ako som očakával. Tou objednávkou bolo kilo prekliatych „prťavých“ polgramových krúžkov z rýdzeho zlata, ktoré navyše museli mať absolútne presne požadovanú hmotnosť a bezchybný lesklý povrch. V kile ich bolo dvetisíc. Dvetisíc všivavých, mizerných krúžkov. To bude robota do ôsmej večer!
„No jasné!“ rozhodil som znechutene rukami a odvliekol sa do prezliekarne, kde mám v skrinke svoje pracovné oblečenie. Rýchlo som sa prezliekol, aby som mal prácu čo najskôr za sebou a vybral sa do miestnosti s rafináciou zlata. Vybral som zlato priamo z rafinačného roztoku. Bez rukavíc sa to robí ľahšie, napriek tomu, že ten roztok farbí ako ďas. Človek má potom fialové ruky, a keď sa podarí, aj fľaky na tvári. To bola druhá príčina mojej lásky k firme. Spolužiaci si preto zo mňa často uťahovali. Tá blbá farba držala ako pes ježa. Je to presne tá istá farba, ktorou sa značkujú bábätká v pôrodnici. Používa sa práve preto, že sa nedá umyť ani agresívnymi detskými šampónikmi.
Už mi to bolo jedno. Opláchnuté zlato som preniesol do taviarne, vybral správny téglik a zlato som roztavil. Dúfal som aspoň, že sa na prvý raz dobre odleje, aby som proces nemusel opakovať do omrzenia. To vie byť potom deň-blbec. Odlial som pekný valec bez bublín a záhybov. Bolo v ňom asi viac zlata, než som odhadoval „okometricky“. Preniesol som si ho na buchar a vykul z neho kváder, vyžíhal ho a znovu prekul na potrebnú šírku pásu. Nasledoval nekonečný proces s valcovaním a žíhaním. Už ma začínal pobolievať chrbát, ale chcel som prácu stihnúť do večera. Najhoršie na tom je, že na konci, po neviemkoľkom žíhaní, sa vždy môžem pomýliť a pridať o trošku väčší prítlak. Plech sa potom prevalcuje o dva mikrometre viac a ja môžem všetko znovu zataviť. Z tenšieho plechu by platničky nemali presne „nula celá päť nula nula“ gramu!
Našťastie, dopadlo to dobre. Plech som vložil do strižného lisu a po kontrole platničiek na váhach som mal hotovo. Do ôsmej zostávalo ešte pätnásť minút. Mobilom som zavolal otca, nechcelo sa mi ho hľadať. Prišiel okamžite. Očividne, aj on ešte pracoval.
Preletel očami tácky s platničkami a nahnevane vykríkol: „Kubo, mal si jeden valec trošku mastný! Nevidíš to? Jedna strana je o trochu menej lesklá. Teraz to musíme prehnať cez leštičku!“
Skoro ma porazilo. Takmer mi bolo do plaču a išlo ma roztrhnúť od zúrivosti.
„To tu mám akože trčať ešte dve hodiny?! Moji spolužiaci práve oslavujú a užívajú si, a ja tu budem muklovať do noci. No super… !“
„Áno,“ to bolo všetko, čo otec povedal.
Jeho suché „áno“ ma dorazilo. Strhol som zo seba koženú zásteru a rozbehol sa von. Mlčky som uháňal do lesa. Na konci júna bývajú dni dlhé, takže bolo svetlo. Bežal som bez zastavenia okolo kostolíka, potom cez pole k lesu a cez lúku smerom na Triangulačný vrch. Teda… Triangulačný ho iba všetci nazývame, na mape má meno Kozlica. Keď sa cítim dobre, idem na Triangulák, keď sa cítim blbo, idem na Triangulák. Všetky moje cesty vedú na Triangulák. Mám tam takú skalu, ktorá ako kváder vyčnieva z brala do boku, smerom ku Krnči. Tam sa posadím a oddychujem. Po vybehnutí na Triangulák vždy treba oddychovať. Nie je to ďaleko, len záver je dosť strmý. Bol som spotený, udýchaný a zúfalý. Sadol som si, ako obyčajne, na skalu, a prepadlo ma zúfalstvo.
Nohy mi viseli nad dedinkou s čudným menom Krnča. Zhrbený som si oprel lakte o kolená a zložil hlavu do dlaní. Naozaj som nečakal tortu a oslavy vysvedčenia. Nečakal som ani úplné voľno. Ale aspoň niečo som predsa čakal!
Sedel som tam dosť dlho na to, aby bolo vidieť prvé hviezdy. Vzduch bol oveľa chladnejší než v údolí, takže bolo celkom príjemne. Stále som sa však cítil ako po rane do hlavy. Nechcelo sa mi ani myslieť. Bol som totálne zúfalý. Dospel som však k myšlienke, že je čas pobrať sa domov. Keď padne úplná tma, pochod lesom nadobudne inú príchuť. Konárik v oku, noha medzi kameňmi a ďalšie fajnovosti nočného lesa náladu nezdvihnú. Začal som sa teda obzerať okolo seba, že sa poberiem. A vtedy… vtedy ma skoro porazilo!
Tesne za mnou stál čudný krpatý chlapík a tváril sa rovnako prihlúplo ako ja. Napadlo mi, že si zo mňa robí srandu a napodobňuje ma. Ale aj tak ma myklo, že som takmer „zhučal“ zo skaly. Takých desať metrov nie je síce veľa, ale ďalších päťdesiat strávených v kotrmelcoch po skalnej moréne možno už aj rozstrapatí účes. Radšej som opatrne vstal a vycúval ďalej od okraja. Vôbec som toho človeka nepočul prichádzať a ani som ho tu nikdy nevidel. Navyše bol riadne divný. Bolo mi to však jedno, napriek istému údivu som bol stále opitý svojím zúfalstvom a hlavu som mal prázdnu.
Chlapík zrazu prehovoril: „Tak ideš?“ A ešte dodal: „Komm, bitte!“
Otočil sa a potom schádzal k úpätiu toho malého brala, na ktorom som sedel. Sám som bol prekvapený, že idem za ním. Pravdupovediac, bol som zvedavý, čo sa to deje. Chlapík nevyzeral nebezpečne. Bol malý a tvár mal takú… dôveryhodnú. Podobal sa na Bilba Bigginsa z filmu Hobit. Aj svojou výškou.
Keď sme, po pár krokoch, došli dole ku skale, prekvapilo ma, čo som tam uvidel. Na tom brale som od detstva poznal každú jeho trhlinku, každý výstupok a každý kryštál kremeňa. Myslel som, že ma už ničím nedokáže prekvapiť. Teraz v ňom bola diera ako stodola a vo vnútri svetlo.
Hlavou mi preletelo: „Ktorý blbec to tam vysekal? Ten bude za to riadne pykať!“
Chlapík pokojne vošiel dnu a ja som zvedavo vošiel za ním.
Nebola to dutinka, ako som si pôvodne myslel, ale chodba s celkom slušnou podlahou, a keď sme išli ďalej, aj s krásnymi stenami. Celé boli pokryté kryštálmi kremeňa. Neboli to síce číre kryštály ako na šperky, skôr také mliečne, aké sa tu na Triangulačnom vrchu bežne nachádzajú. Lenže v takomto množstve?!
Odrazu som od vchodu, už v celkom slušnej diaľke, začul buchnutie. Došlo mi, že vchod, ktorým sme obaja do dutiny vošli, už tam asi nie je. Začal som z toho byť nervózny. Čo to tu je za chodbu? Čo tento chlapík odo mňa chce a kto to vôbec je?
V hlave mi vírili všetky tieto myšlienky a začal som prepadať panike. Som zatvorený v diere s nejakým čudákom. To nevyzerá dobre.
Čudák zjavne počul, ako idem za ním, ale vôbec na to nereagoval. Ďalej ma mlčky viedol do hory. Chodba klesala. Už na začiatku sa stočila doprava, teda smerom k Javorovému vrchu, najvyššiemu kopcu v okolí. Kryštály sa z jej stien vytratili a my sme kráčali okolo sľudy kapitálnych rozmerov. Napriek nepríjemnej situácii som odhadoval ako ďaleko sme od vchodu a ktorým smerom je to na povrchu. Keď toto v zdraví prežijem, znovu sa sem prekopem.
V nasledujúcom okamihu som zastal v šoku. Hľadel som na stenu tak zaujato, že som si ani nevšimol, že chodba končí. Dobrou správou bolo, že ma tam nečakalo jej rozšírenie do kruhovej miestnosti s piatimi banditami uprostred a s pokladom v truhlici, ako to býva zvykom v počítačových hrách. To, čo som tam naozaj uvidel, ma však šokovalo ešte oveľa viac. To by som totiž nikdy nečakal. Ani po dedovej slivovici.
Stáli sme pri zmenšenom, no zjavne funkčnom metre. Teda, nebola tam stanica s nástupišťami, len perfektný moderný vagón presne pre dve osoby. Predok a zadok súpravy sa ukrývali v tuneli. Dvere sa neodsúvali, ale boli otvorené dohora. Sedačky boli lepšie ako v otcovom BMW a celé potiahnuté fantastickou krémovou kožou. Bravčová koža to určite nebola, to bolo už na pohľad jasné. Z čoho bola, som si netrúfol ani typovať. Po celom povrchu mala jemné hrboľčeky. Keby také kreslo uvidel dizajnér od Ferrari, pukol by od závisti. Bilbo sa rozvalil v kresle a rukou mi ukázal na to druhé. Nezmohol som sa ani na myšlienku, jednoducho som si sadol. Kdesi v strope vagóna zabzučalo, dvere sa sklopili a uzatvorili nás vo svojom vnútri. Vzhľadom na to, že sedačky boli umiestnené oproti sebe, mohol som si Bilba lepšie obzrieť. No… Bilbo to samozrejme nebol. Mal krátke kučeravé vlasy neurčitej hnedošedivočiernej farby, so zárodkom plešiny na temene. Už pri chôdzi som ho odhadoval tak na stopäťdesiat centimetrov. Možno aj menej. Ale nebol to muž trpiaci dwarfizmom. Jeho proporcie boli normálne, iba bol menší. Najzaujímavejšia mi pripadala jeho tvár. Vyzeral, že je už dosť starý, no inak ako vráskami na tvári sa to neprejavovalo. Ruky mal mozoľnaté, silné a jeho poničené nechty mi pripomínali nechty môjho otca po naozaj namáhavých dňoch. Jeho sivé oči vyzerali, akoby videli celé tisícročia. Zračila sa v nich múdrosť a smútok. Iba som dúfal, že sa nemýlim, a nevykľuje sa z neho sadista. Ale sadista s vlastným metrom?
Vagónik ticho zasyčal a poklesol. V tom okamihu vyštartoval. Nevyštartoval… vystrelil kamsi za môj chrbát. Zľakol som sa, že ma vystrelí a ja preletím na svojho spoločníka, avšak čosi ma pevne držalo na sedačke. Držadlá. Museli sa vysunúť zlomok sekundy pred štartom. Vôbec som ich nezaregistroval. Môj spoločník sa nenápadne uškŕňal nad mojím vyplašeným výrazom a bolo zjavné, že on o smere jazdy dobre vedel od začiatku a vybral si to lepšie miesto. Necítil som žiadne vibrácie a v kabíne som počul iba šumenie vzduchu v tuneli. Za oknom bola tma, iba občas sa mihlo nejaké svetielko.
Po čase som zaregistroval, že tie svetlá idú v poradí farby dúhy. A keď v okne bliklo červené, začali sa zasa meniť pospiatky, cez rôzne oranžové, žlté a zelené do modrých, až bliklo fialové. Začali sme spomaľovať. Vysúvacie držadlá, ktoré ma pútali k sedačke, zmizli v otvoroch po jej bokoch a kabínu zaplavilo svetlo z vonka. Zdalo sa, že je to denné svetlo. Spočiatku som nič nevidel, lebo som mal po sústredenom sledovaní svetielok v tme oči úplne oslepené. Kým sa mi prinavracal zrak, dvere na kabíne sa už otvárali. Potom som zbadal nástupište. Už prvý pohľad ma presvedčil, že som na tej skale na Kozlici určite zadriemal, spadol dole a teraz mám halucinácie. Možno som ani nespadol, iba zaspal a sníva sa mi. To mi mohlo napadnúť už skôr, keď som na Kozlici uvidel metro. Samozrejme, že je to všetko blbosť. Veď predsa nemôžem ísť z Kozlice metrom a prísť na nástupište, kde svietia chodníky aj stropy denným svetlom a na mňa sa pri vystupovaní pozerá päť trpaslíkov. To je blbosť!
Celý život nás s bratom rodičia učili, že máme myslieť pragmaticky a realisticky. Najobľúbenejším otcovým argumentom bolo, nech mu niekto aspoň raz v živote ukáže niečo, čo sa nedá vysvetliť vedecky. Že neexistuje nič zázračné, nič nadprirodzené a o svete mýtov alebo rozprávkových bytostí, sa v našej rodine ani len neuvažovalo. Samozrejme, nik nám nezakazoval čítať knihy či pozerať filmy žánru fantasy, ale tak sme ich aj vnímali. Ako čistú fantáziu. Mama dokonca fantasy žáner milovala. Zaklínača sme mali aj v origináli a v zberateľskom vydaní. Čakal som, kedy sa preberiem.
Prebral ma Bilbo. Jemne ma postrčil do chrbta a zopakoval svoje: „Komm schon, bitte!“
Vykročil som smerom k pätici trpaslíkov. Boli oblečení akosi slávnostne. Neviem ako inak by som ich oblečenie nazval, len ako kaftan bez rukávov, so širokými bohato zdobenými lemami tiahnucimi sa okolo golierov a po okrajoch až po zem. Boli kožené, s tepanými vzormi. Tepané vzory na koži som poznal, lebo jeden náš kamarát, zlatník, vyrábal podobné veci pre skupiny historického šermu. Vytepávať kladivkom a tvarovanými razidlami do kože také zložité ornamenty, je mimoriadne náročné a drahé.
Trpaslíci sa tvárili vážne a pozerali na mňa s akýmsi nepochopiteľným očakávaním. Bilbo ma tam predbehol a postavil sa vedľa nich. Bradatý, zjavne ešte starší trpaslík stojaci v strede si odkašľal a spustil na mňa plynulou nemčinou. Nahodil som odmietavú grimasu a otrčil dlaň dopredu v geste „stop“ univerzálneho jazyka. Nemčina je, naopak, jazyk, ktorý sa odo mňa jednoducho odráža. Už asi dvakrát som sa pokúsil naučiť aspoň jeho základy, ale veľmi rýchlo som to vzdal. Otec bol z toho dosť nešťastný, lebo v Rakúsku sme mali veľa obchodných partnerov, o Nemecku ani nehovorím.
Skúsil som to na tých cudzokrajných trpaslíkov s angličtinou: „Excuse me, please, I do not speak German.“
Teraz ostali zas vyjavení trpaslíci a napodobili moje gesto rukou.
Nato zo mňa vykĺzlo: „No, do Prčic!“
Trpaslíkom sa rozžiarili tváre a ten najstarší s radosťou spustil: „Ááááá, pán hovorí po česky, tak to sa dohovoríme.“
Vtedy som sa prebral z prvotného šoku a začal som brať vážne myšlienku, že sa mi predsa nesníva. Prepadol ma strach aj zlosť zároveň.
„Nie, hovorím po slovensky. Kde to, do čerta, som? Prečo tu som? A kto, do pekla, ste vy?“
Keď som nervózny, mimovoľne nadávam. Niekedy aj sprosto.
Pre zmenu sa do šoku dostali trpaslíci a po dobrej chvíľke, počas ktorej tvorili akési živé súsošie, sa začali prekrikovať a vzájomne na seba chrlili vety v jazyku, ktorý som nielenže nepoznal, ale prisahal by som, že by ho nerozpoznal žiaden lingvista na svete.
Nakoniec sa na mňa obrátil Bilbo a už celkom mierne a bez rozčúlenia sa ma opýtal: „Vy nie ste stratený člen delegácie spod Annabergu?“
„Žiaľ, nie som. O žiadnej delegácii nič neviem,“ odpovedal som úprimne.
Bilba to vytočilo: „Tak kto, do šľaka, ste?“ Zjavne aj on mal pri nervozite problém s nadávkami.
„Volám sa Jakub Benedik a som zo Sádku,“ odpovedal som celkom pravdivo.
Trpaslíci prepadli hrôze a s pohľadom upreným na Bilba sa ma ten najstarší z nich opýtal, alebo to skôr len tak konštatoval: „A ste človek. Však?“
To ma prekvapilo.
„A čo iného by som mal byť?“
Všetci trpaslíci sa zamračili a preniesli svoje pohľady z Bilba na mňa. Výzorom ten najstarší sa nafúkol a spustil: „Ste podvodník vydávajúci sa za trpaslíka, aby ste prenikli medzi nás. To vás vyjde draho! Pôjdete s nami!“
Zaprotestoval som síce gestami, ale nahlas som sa zmohol len na námietku: „Mám stoosemdesiat centimetrov. Áno, chalani v mojom veku bývajú väčšinou vyšší, ale zas až taký malý nie som!“
„Kráčajte!“ sucho odsekol trpaslík a zastavil tak moje protesty.
Jeho príkaz znel tak rozhodne ako od policajta. Lenže mne aj tak nenapadlo odporovať. Čo som mal robiť?
Ešte som sa bránil so zvýšeným hlasom: „Nie som žiadny podvodník. Tu tento váš…“ nechcel som ho nahlas nazvať Bilbo, tak som ho radšej nenazval nijako a pokračoval som: „ ma prepadol, keď som bol zamyslený a v šoku ma sem odviedol! Netuším, kde som. Určite sa vonku už zotmelo a ja pôjdem domov cez les po tme!!!“
Najstarší nevľúdne odvrkol: „Myslím si, že vy dlho nepôjdete nikam.“ Ešte vyštekol na Bilba: „Bež zohnať Mathyasa! Stretneme sa v malej zasadačke.“
Bilbo vyštartoval skoro behom a zmizol na konci chodby s množstvom dverí, do ktorej sme o čosi neskôr vošli aj my. Kráčali sme asi k štvrtým dverám vľavo a zastavili sa pred nimi. Jeden z trpaslíkov začal pod plášťom hľadať kľúče. Konečne som dostal možnosť trochu sa okolo seba poobzerať. Z toho malého peróna, kde stále ešte jedna súprava metra, viedol chodník k východom na obe strany do ozdobných portálov. Mimochodom, celý priestor bol z červeného mramoru a dvere, alebo skôr portály, boli zdobené ornamentmi hustými ako čipka. Trochu mi pripomínali písmo, ale rovnako sa podobali na keltské ornamenty. Chodba bola rovnako obložená červeným mramorom a dvere, pred ktorými sme čakali, boli vytesané z dubového dreva. Zaujalo ma, ako precízne sa drevá spájali, ako komplikovane boli vyzdobené. Niektoré plastiky prečnievali aj desať centimetrov. Bol som zvedavý, aké budú dvere asi hrubé. Trpaslík konečne našiel kľúč. Pravda je, že ten divný predmet by som za kľúč nikdy nepovažoval. Položil ho na jeden z ornamentov, dvere ožili. S jemným sykotom sa celé vsunuli do miestnosti a zasunuli vedľa steny. Automaticky sa rozsvietili svetlá, opäť na podlahách aj stropoch a opäť denným svetlom. Miestnosť mi naozaj pripomínala zasadačku, a to aj na ľudské pomery. Ale slovo „malá“ by som pre ňu v živote nepoužil. Bola asi dvadsať metrov dlhá a desať široká. Väčšinu jej priestoru zapĺňal nádherný eliptický dubový stôl. Títo chlapíci museli nenávidieť dubové lesy. Okolo stola boli, samozrejme, dubové stoličky, akoby ukradnuté z viedenského Hofburgu, lenže namiesto cisárskych erbov na nich boli vyobrazené dve jašterice. Celú miestnosť pokrýval obklad s vyrezávaným, „zas“ dubovým drevom. Ako celok to vyzeralo veľmi surrealisticky, lebo svietiaci strop a podlaha vytvárali optický klam, akoby všetok drevený nábytok a obloženie viseli vo voľnom priestore. Trpaslíci si posadali jeden vedľa druhého a mne ukázali na stoličku oproti nim. Posadil som sa a začal som obdivovať výjavy na ornamentoch dreveného stola. Mlčali sme, atmosféra v miestnosti hustla. Mne z poslednej poznámky starého trpaslíka zvieralo žalúdok a oni zjavne nechceli predo mnou o ničom rozprávať. Po chvíľke ticha sa v chodbe ozvali nadávky. Dosť sprosté nadávky. S ohromným dupaním k nám vpochodoval trpaslík ako vystrihnutý z počítačových hier. Prvá ma zaujala hriva čiernych vlasov a rovnaká hriva na brade. Vlasy mal mierne prešedivené a zvlnené. Tvár ako mozoľnatá päsť skrížená s kameňom. Oblečený bol do hrubého koženého odevu s množstvom vypálených dier a škvŕn. Čižmy, ktorými tak dupotal, boli obrovské, široké a ťažké. Ruky mal také, že by nimi mohol drviť kamene. Zrejme sa takej činnosti práve venoval, lebo bol celý zaprášený, zamračený a naštvaný. Keď ma očami našiel, pozorne si ma poprezeral. Sadol si na stoličku vedľa mňa a otočil sa ku mne. Stále si ma pozorne premeriaval od hlavy až po päty. Mlčal. Niekoľkokrát sa nadýchol, pohladil si bradu a zrejme uvažoval. Napokon vyzeral, akoby sa upokojil a takmer vľúdne sa na mňa pozrel. Konečne prehovoril: „No tak vysyp, gdo si a načo je toto divallo?“
Prekvapil ma jeho láskavý hlas, lebo keď nadával na chodbe, znel úplne inak. Trošku mi odľahlo. Jemu to možno dokážem vysvetliť. Veď je to celé omyl a o chvíľu budem doma… Ako sa hovorí, naivný blbec.
„Volám sa Jakub Benedik. Som z dediny Sádok. To je pri Bošanoch. Práve som skončil tretí ročník gymnázia a, neviem prečo, ale tuto pre pánov bolo dôležité, že som človek,“ povedal som ukazujúc na trpaslíkov.
Vtedy mi napadlo, že im v duchu hovorím trpaslíci, lenže čo ak sú to ľudia, síce menší, a tu ide o nejakú sektu. Stále som si nechcel pripustiť, že skutočne existuje niečo, čo existovať nemá.
„Ale povec nám volačo o tvojej maškaráde,“ ešte stále sa pýtal vľúdne a ja som si všimol, že používa nárečie podobné tomu, ktorým hovoril môj starý otec.
„Neviem, čo presne tým myslíte.“
Zahľadel som sa na svoje oblečenie. Mal som na sebe ešte svoje firemné pracovné zelené tričko s krátkym rukávom a šedé montérky s vreckom na hrudi a trakmi. Na nohách som mal, samozrejme, pracovné baganče so spevnenou oceľovou špičkou a z hrubej kože, podobnej tej, akú mal on. Isteže, aj moje montérky niesli podobné znaky, aké boli vidieť na ňom, totiž vypálené dierky a fľaky od chemikálií, zlata a striebra. Rovnaké fľaky som mal na rukách. Veď som opäť vyberal zlato holými rukami.
Očami mi naznačoval, že myslí presne toto, na čo som sa práve pozeral.
„Aha, jasné! Viete, je to trochu osobné, nechcem ísť do detailov, ale dnes som tak trochu ušiel z firmy, a ani som sa neprezliekol. Robil som celé popoludnie s kovom, takže vyzerám ako prasa,“ povedal som ospravedlňujúco.
Chlapík sa sarkasticky usmial a posmešne poznamenal: „Samosebou, veď polovička deciek pod Karpatami smrdí od zlata a svieti jako kandeláber.“
Teraz som ho nechápal.
„Smrdí od zlata?“ Prečo? No smrdieť som asi smrdel. V tej horúčave som makal pri peci, pri buchare a nakoniec som bez rýchlej sprchy vybehol hore na Triangulák. Smrdel som teda asi dosť. Ale to svietenie mi nedávalo zmysel. „Prepáčte, nechápem,“ hlesol som.
Pomrvil sa a vystrúhal grimasu typu, no jasné, už som ťa prekukol, a pokračoval: „Vieš, mladý, aby si takto svieteu zlatom, moseu by si s tým robiť roky. A to s najrýdzejším. To ludia nepoužívajú. Zlatníci robia zo zmeskama. Sa tu aj ludia, tak viem, že vy žiaru zlata nevidíte a necítite pach, ale my vyňucháme aj to, že takto čisté zlato jakým ty smrdíš, ludia normálne nerobia. Viem, že ho viete spraviť, ale používate ho len málokedy.“
Zaujalo ma, že povedal, sú tu aj ľudia. To by mi mohlo pomôcť. Lenže, ktovie, čo sú zač?
Chlapík však podskočil na stoličke a pokračoval: „Dobre. Napallo mi jak ťa vypróbuvať. Jesli si robeu so zlatom, tak mi povieš, jako presne. A vóbec, jako si prišou k rýdzemu.“
To bolo síce otravné, ale možné. Popísal som mu celú otcovu technológiu rafinácie a odrecitoval mu pracovný postup, ako som robil tie prekliate platničky. Po celý čas prikyvoval hlavou a dokonca sa tváril, že ho to zaujalo. Na záver vyštekol: „Merná hmotnosť rýdzeho zlata?!“
Pochopil som, že je to otázka a ihneď som odpovedal: „19,28 gramu na centimeter kubický.“
Hneď nato zhúkol: „Hrúbka tých tvojich platničiek… Jaký mali priemer?“
Znova som obratom odpovedal: „Priemer 10,95 milimetra, hrúbka 0,276 milimetra, minimálne.“ V ten deň som to kontroloval asi tak tisíckrát. Takže som si tie čísla pamätal.
Trpaslík prižmúril oči a prikývol.
„Jeden mikrometer a máš po ftákach, čoooo?“ skonštatoval. Zjavne chápal trampoty mojej práce.
„No, veď to. Niekedy ma z toho ide trafiť šľak,“ povzdychol som si.
Znovu prikývol a mierne sa usmial. Ešte ale zarazil svoj úsmev a vyštekol: „Merná hmotnosť dukátoviny.“
Bol to chyták, takže som už trošku aj pobavene vyštekol: „Ktorej dukátoviny?“
„Sedem, sedem,“ naznačil tajomne.
Používal rovnaký slang ako my vo firme. Mal očividne na mysli zliatinu 986 tisícin zlata, sedem striebra a sedem medi.
„18,96,“ odpovedal som pohotovo.
Opäť súhlasne pokýval hlavou. Otočil sa k trpaslíkom na opačnej strane stola, vystrel nohy a aj on si ustarane povzdychol: „Ešte nám povec, otkade máte zlato?“
„Z polovičky Európy. Posielajú nám ho zlatníci na prepracovanie a robíme aj pre mincovne, ako aj tie dnešné platničky,“ odpovedal som a aj mňa prekvapilo, že hrdo.
„Čo, dofrasa, s tebou?“ zamyslel sa nahlas chlapík. Moje odpovede očividne považoval za uspokojivé.
To mi dodalo odvahu a zasypal som ho otázkami: „Teraz mi ale, prosím, povedzte, čo sa to tu vlastne deje, kde som to a kto ste vy? A vôbec, všetko mi vysvetlite.“ Zamyslene hľadel na stenu nad ostatnými trpaslíkmi a pomaly začal rozprávať: „Vitaj na Piargoch! Tento chumaj,“ ukázal na Bilba, „mau doviecť druhého chumaja, delegáta z Annabergu, kerému sa podarilo za Nitrou zablúdiť. Tak ho mali bludičky priviecť na najbliššú stanicu rýchlodopravy. Tam najšou teba a keď si bou zmaluvaný jak trpaslík, naložeu ťa a doviezou k tomuto uvítacemu výboru.“
„Takže preto tá nemčina,“ skonštatoval som.
„No, nije celkom. Tu sa storočia hovorilo s luďmi po nemecky. Večina trpaslíkou hovorí lepšie švábskou nemčinou jako slovenčinou,“ vysvetľoval stále rovnako zamyslený trpaslík.
Zaujalo ma, že nahlas použil slovo „trpaslík“. A spomenul bludičky. Už by som, hádam, uveril aj na upírov. Ale zvedavosť mnou lomcovala, lebo strach už zo mňa vyprchal. Zdalo sa mi, že mi od neho nič zlé nehrozí. Rozhodne nevyzeral na kanibala a ani na vraha. Tak som sa pýtal ďalej: „To znamená, že som sto kilometrov od domova, v trpasličej ríši?“
Očividne nad niečím neprestajne tuho premýšľal, ale odpovedal mi: „My to tak nevoláme. Si v meste permoníkov pod Piargom a pod Kremnicou. Volakedy by sme povedali, v dielňach. Ale neska je to už modernejše a večše. A si tu bohovsky nevhod. Je tu teraz porianny frmol. Tá prekliata konferencia. Tak čo s tebou urobíme?“ znova sa otočil ku mne.
„Naložte ma na ten vláčik a pošlite späť,“ s riešením som bol rýchlo hotový. „Len vás poprosím o nejakú baterku. Už je noc a potĺkať sa po kamenistej hore v noci…“ navrhol som nesmelo.
Znova si vzdychol: „To tak lachko nepójde. Zavoláme Kransberga, keď neska skončí na konferencii, a ten ťa ešte vyspovedá.“
„Kransb… no ten… nezapamätal som si jeho meno, ten je tu šéf?“ chytil som sa tej osoby ako topiaci sa slamky.
„Gróf Kransberg. To meno by si mau vedeť aj o pounoci. A neni tu šéf. Šéfom je Kovlad. Ale toho nebudeme otravuvať. Má iné starosti,“ vysvetľoval mierne pohoršene.
„Vy sa ešte hráte na grófov?“ vykĺzlo mi posmešne.
To ho naozaj vytočilo: „Keby som ti bou povedau, hoc aj pápež Kransberg, tak ho tak budeš volať! Že ti neni hamba. Hovoriť neúctivo o takom človeku!“ reval.
„On je človek?“ vybral som si z jeho soptenia to svoje.
„Ty o ňom naozaj ništ nevieš?“ zatváril sa pobúrene, náhle vychladol a neveriacky pritom pokrútil hlavou. Potom sa otočil k uvítaciemu výboru a rozčúlene vyštekol: „Dajte mu jennu hosťovkú izbu a zamknite ho tam, nech sa tu nemoce! Keď príde Kran, tak ho k nemu zavecte. Nech on rozhonne, čo s ním.“
To znelo pre mňa blbo.
Slová: „Čo s ním?“ očividne zahŕňali viaceré alternatívy a niektoré by sa mi nemuseli páčiť. Znovu som znervóznel.