Koncom decembra ma pozval Rado Kozák do svojej PITEVNE. Rozhovor môžete nájsť na Youtube tu, alebo aj na Spotify tu.
Ani som si neuvedomil, ako zo mňa vytiahol množstvo informácií. Porozprával som mu o sebe takmer všetko.
Tento podcast pravdepodobne mnohým čitateľom vysvetlí, prečo hlavný hrdina mojich kníh vie akosi viacej, ako by sa od devätnásťročného chalana dalo čakať. Netýka sa to len mojich detí, ktoré sa pohybovali po rodinnej firme odmalička, ale takmer všetkých detí našich obchodných partnerov. Ak niekto vyrastá v prostredí, kde je najbežnejším príkazom „choď vymeniť ionexy“ a nie „choď pozametať kuchyňu“, dieťa bude vedieť oproti rovesníkom v úzkej špecializácii oveľa viac. Niekoľko kritikov mi vyčítalo, že Kubo je akýsi primúdry, ale aj ja som v podobnom prostredí vyrastal. Len pre predstavu, ako šestnásťročný som skonštruoval diferenčný pulzný polarograf a vyhral s ním celoštátne kolo SOČ. (Hanbím sa za to, ale vtedy som dostal od súdruha Fica vyznamenanie SZM „Mistr zítřka“.) Na vysokú školu som podával prihlášku s 27 diplomami za víťazstvá na olympiádach, včetne medzinárodných. Preto nepoznám ako vyzerá dnes priemerný devätnásťročný chalan, lebo som sa celý život pohyboval medzi ľuďmi, ktorých niečo zaujímalo a niečo robili. Napríklad, poznal som vynikajúcich konštruktérov astronomických ďalekohľadov, výborných elektronikov a strojárov. A to sme nemali ani osemnásť rokov. Ja som išiel na vysokú školu ako sedemnásťročný, rovnako ako aj moja manželka. My sme nesnívali o ružových jednorožcoch, ale o tom, kde zoženieme VF tranzistor BFR 90. Preto môjho hlavného hrdinu niektorí ľudia nikdy nepochopia.