Nové Zámky
Prikývol som a vymenili sme si miesta. Ja som sa usadil za volantom, odbrzdil a pohol sa trasou okolo kúpaliska cez most. Tam mesto končilo. Začínali sa nekonečné polia. Na moste cez rieku Nitru sme sa ocitli na vyvýšenom mieste, kde sme mali perfektný výhľad. Uprostred poľa vľavo vytvorila pätica čiernych áut vozovú hradbu, okolo ktorej sa ponevieralo pár postavičiek. Na slnku sa zrejme v tej horúčave nikomu nechcelo postávať. Dievčatá sme vôbec nevideli. Išiel som úmyselne celkom pomaly, aby som získal čas premýšľať a reagovať. Vodiči áut za nami začínali byť netrpezliví, ozývalo sa aj trúbenie klaksónu. Po pár sto metroch sme dorazili k odbočke, tam som opatrne vošiel do poľa.
Kran mi cestou po strnisku pošepky radil: „Spomaľ ešte viac a zájdi čo najviac doprava, aby mali únoscovia slnko v očiach.“ A do vysielačky ešte zavelil: „Inštruujte nás tak, aby sme nezastavili priamo vo vašej palebnej dráhe!“
Nato sa mi v slúchadle ozvalo: „Choďte ešte asi sto metrov pozdĺž cesty, potom zamierte k čiernym vozom. Takto budeme mať čistý výhľad, strieľať budeme z vašej ľavej strany.“
Kran mi pohybom dlane nadol naznačil, aby som ešte spomalil. Keď som sa už chystal zastaviť, prikázal mi ponechať auto natočené k únoscom predkom. Poskytovalo nám tak solídnejšie krytie, keby na nás strieľali. Dvere mali ostať otvorené. Keď budeme za nimi, aspoň na nás nemôžu presne mieriť.
Akonáhle sme vystúpili z auta vo vzdialenosti čosi cez päťdesiat metrov, z čiernych áut sa vyrojili ešte černejšie postavy. Odrazu z áut vytiahli dve osoby, jednu v kovovo strieborných šatách, druhú v čiernobielych. Ženy mali na hlavách vrecia, okolo krkov utiahnuté povrazmi, ktorých konce držali ako psie vôdzky v rukách únoscovia. Po tele mi prebehli zimomriavky. Najradšej by som sa rozbehol k dievčatám.
V slúchadle som začul strelcov, ďalej si rozdeľovali jednotlivých únoscov. Napočítali ich pätnásť, teda na jedného mierili vždy dvaja naši strelci. Pri pohľade na dievčatá mi zovrelo srdce, únoscovia sa zoskupili tesne okolo nich. Aj preto mali snajperi naozaj ťažké cielenie. Dievčatá však stáli na vlastných nohách, čo bolo dobré znamenie. Dvaja chlapi v čiernom vykročili k nám, no po pár metroch zastali. Jeden z nich na nás po anglicky zakričal, aby sme prišli bližšie. Cítili sa sebaisto, presvedčení, že ich nikto nemôže ohroziť. Jediné ohrozenie predpokladali z nášho auta, alebo keby niekto ďalší prišiel od cesty. Presne podľa toho sa aj kryli za autami. Naši strelci od rieky im, samozrejme, mierili na chrbty. Lenže o tom nemali ani tušenie.
V slúchadle sa ozval Jakub: „Kubo, začni vyjednávať! A trošku ich ponaťahuj, aby sa rozostúpili. Keď poviem teraz, vrhnite sa na zem.“
Počul som, ako jeho slová za mojím chrbtom Kran kostrbatou angličtinou prekladá Firyal. Veľmi pomaličky sme všetci traja postupovali smerom k únoscom. Dúfal som, že ich strelci zamerajú čo najskôr. Vtedy mi Kran pošepol, aby som zastal. Od najbližších čiernych postavičiek nás delilo asi dvadsať metrov. Prvý nás oslovil muž s hlasom z nahrávky na Joachimovom telefóne.
„Ty budeš ten mladý cuciak, s ktorým hovoril Sharmaarke,“ kývol ku mne hlavou.
„Áno,“ prisvedčil som.
„A ja som hovoril s tým druhým. Firyal, poď k nám!“ oslovil ju a pokračoval otázkou: „Ten druhý je veliteľ?“
„Je. Je to veliteľ zásahu,“ potvrdil som. „Dobrovoľne sa vydá do vašich rúk, ak prepustíte rukojemníčky.“
„A čo nám zabráni v tom, aby sme vás tu nepostrieľali a neodišli aj s rukojemníčkami?“ chlapík so sebaistým úsmevom vykročil k nám.
Vytiahol som z puzdra pištoľ a odpovedal mu: „Možno ja. Všetkých zrejme nezabijem, ale teba stihnem určite.“
Chlap sa zarazil, zastal, no jeho ľudia naopak vyrazili s namierenými samopalmi smerom k nám. Cítili sa bezpečne a sebaisto. Zacielilil som zbraň priamo veliteľovi do tváre a ostro som zrúkol: „Stojte, lebo váš veliteľ zomrie!“ Vedel som, že pohľad do polpalcovej hlavne veľmi znervózňuje.
V tom okamihu všetci zastali. Lenže na moju hruď mierila väčšina ich samopalov. Našťastie som si stihol všimnúť, že mieria tak typicky blízkovýchodne, teda od pása. Vtom zaznel v slúchadle povel – teraz! Vrhol som sa na zem s očakávaním bolestivého zásahu.
Treslo niekoľko výstrelov z kalašnikovov ale v rovnakom momente sa ozval aj pleskot dopadajúcich projektilov vystrelených našimi strelcami. Čudný zvuk! Takto zblízka som ho dosiaľ nepočul. Znel ako buchnutie lyžicou po melóne. Únoscov stihlo vystreliť len pár a aj tí sa ešte počas streľby pohýnali akoby na útek. Odvážil som sa zdvihnúť hlavu a sledovať, čo sa deje. Vďaka tomu som videl, ako naše guľky trhajú únoscov na kusy. Zdrapy oblečenia a tiel poletovali vzduchom, ozýval sa buchot projektilov na autách. Neustál to ani jeden z ozbrojencov. Sotva po sekunde k nám dorazil hrmot hromadnej salvy z našich pušiek. Vlastne s tým som mal počítať, veď projektily sú oveľa rýchlejšie než zvuk. No zažil som to po prvý raz v živote. Na strelnici som zvyčajne nepostával pri terčoch.
Tá sekunda trvala snáď minútu. Stále som očakával úder do hlavy alebo pohľad na dievčatá skosené guľkami. Nič z toho sa našťastie nestalo. Dve čierne autá naštartovali svoje motory a pohli sa smerom ku mne. Zrejme v nich sedeli pripravení šoféri. No opäť sa ozvali tiché syknutia a na nepriestrelných sklách sa priamo pred vodičmi objavili mliečne praskliny a malé dierky. Obe autá len poskočili a zastali.
Celé telo mi naplnil strach o dievčatá! Vyskočil som a vyšprintoval k únoscom. Kdesi po mojom pravom boku sa začala zo zeme dvíhať ruka raneného Araba s kalašnikovom. Stačilo mi krátke zamierenie a hlava patriaca k tej ruke sa po zásahu mojej guľky kalibru päťdesiat, nechutne rozstrekla po poli. Ďalší zranený, ležiaci priamo predo mnou, sa o čosi pokúsil, ale skolila ho guľka, ktorá sykla okolo mňa a ako tieň popri mne vzápätí preletel aj Kran. Bežal k dievčatám. Kľačali oslepené, s vrecami na hlavách. Tiež som bežal, no náhle som spomalil. Pri pohľade zblízka som si totiž uvedomil, že žiadna z nich nie je dievčaťom, ktoré milujem. Uvedomil si to aj Kran. Opatrne k obom pristúpil a rozviazal povraz na krku tej v Anežkiných strieborných šatách. Ja som sa pustil do slučky uviazanej na krku tej druhej.
*** o osem kapitol ďalej ***
Benghází
Pomaly sme prešli okolo budovy a obzreli sme si situáciu z auta. V čase obeda pôsobil dom úplne pusto. Žiadni ľudia z neho nevychádzali, ani doň nevchádzali. Kran zaparkoval tak, aby sme ho z diaľky mohli pozorovať. Nič sa nedialo. Až konečne vošiel do domu asi trinásť, možno štrnásťročný chlapec, oblečený v tej ich dlhej košeli neurčitej farby. Nemal tmavú pleť, no nevyzeral ani veľmi európsky. Ďalej už nemalo zmysel vyčakávať. Keď môže vojsť dnu nejaký chlapec, veľmi nebezpečné to nebude. Vzal som si samopal a zakryl ho vestou prehodenou cez ruku. Kran si zobral len Kuvika, zastrčil ho za opasok. Tiež si ho zakryl ešte vestou prehodenou cez ruku. Slušne sme zaklopali. Otvoriť nám prišiel ten chlapec. Celkom normálne sa usmial a pozdravil nás. Cudzinci ho očividne neprekvapili. Pomyslel som si, že budem mať problém zastreliť ho. Na to som nemal žalúdok. Veď bol takmer ešte dieťa.
Kransberg skúsil použiť taliančinu. Nepomohlo to. Ja som vyskúšal svoju angličtinu. Tej sa chlapec chytil. Jeho odpovede boli síce kostrbaté, ale vedel sa vyjadriť. Spýtal som sa na emirových ľudí, čo ho značne rozrušilo a zakričal čosi dovnútra domu. Ku vchodu prišiel starší muž v bielej nočnej košeli. Teda, nočnú košeľu mi to ich tradičné oblečenie pripomínalo najviac. Lenže oni pod tým nosili ešte široké nohavice. Muž bol vysoký a napriek tomu, že bol už postarší, zdalo sa, že je veľmi silný. Nedôverčivo na nás zazrel a čosi na nás agresívne vyštekol. Po údere Kranovej päste sa zastavil až na malej tučnej ženskej, ktorá pricupitala za ním. Žena pôsobila ako nočná mora, celá v čiernom a so šatkou na hlave. Vrešťala ako o život. Vošli sme dnu a Kransberg za nami opatrne zatvoril dvere, ruku držal na zbrani. Aj ja som mal samopal pripravený. Čakali sme, že odniekadiaľ na nás vyskočí najmenej trojica postavičiek v čiernom a bude ródeo. Zaskočil ma ten chlapec. Na celú situáciu sa pozeral akosi nezúčastnene, akoby sa ho ani netýkala.
Zvnútra domu pribehol ešte ďalší postarší muž v sprievode mladšej a tučnej ženy. Tiež jačali ako o život. Až po natiahnutí záveru môjho samopalu stíchli a vyčkávali. Kransberg to využil a tentoraz na nich skúsil nemčinu. Pýtal sa na naše dievčatá a ukázal im fotografiu z mobilu. Nový pár očividne znervóznel, fotografia im zjavne niečo hovorila. Tá mladšia tučná žena sa na svojho partnera pozrela pohľadom, ktorý sa dal prečítať jediným spôsobom, totiž: Vravela som ti, že to raz zle dopadne.
Muž nám dokázal odpovedať plynulou nemčinou, tvrdil, že ženy nevidel, krútil hlavou a akoby sa scvrkával. Kran sa ho znovu čosi opýtal. Ale muž vehementne krútil hlavou. Naši vítači sa zatiaľ pozviechali zo zeme a zlostne na nás civeli. Obrovský chlap sa otočil za seba k tej druhej dvojici a čosi povedal. Mal som chuť tiež mu jednu vraziť, lebo určite svojim ľuďom prikázal mlčať. Lenže mýlil som sa. Však oni tiež. Rýchlosťou útočiacej kobry sa na mňa vrhla tá staršia žena s obrovským kuchynským nožom v ruke a ten veľký chlap zas zaútočil na Krana. Aj druhý pár sa chcel zapojiť. Len trochu oneskorene, lebo útok starej tučnej ženy som podvedome očakával. Prezradil ju pohyb jej vlnitých bokov. Ruky som jej nevidel, mala ich ukryté v záhyboch čiernych handier. Špičkou noža mi mierila vľavo pod rebrá. Mrcha. Zrejme sa vyznala. Vedela, že nie je také ľahké prebodnúť rebrá a zasiahnutie medzery medzi nimi bolo vyložene otázkou náhody. Ľavou rukou som jej ruku s nožom vychýlil od svojho boku a plynulým pohybom som jej zovrel predlaktie a potiahol ju k sebe. Do bodnutia vložila celú svoju váhu, preto náhly pohyb dopredu nedokázala zabrzdiť. Druhou rukou, v ktorej som držal rukoväť samopalu, som ju udrel do ksichtu. Rana šla do mäkkého. Baba musela mať osteoporózu, lebo spodná čeľusť sa jej s chrupnutím prevalila až do krku. Žena sa mlčky zosunula na zem ako vrece zemiakov.
Ani Kran sa nedal zaskočiť. Z pištole síce nevystrelil, ale veľký chlap bol na štyroch na podlahe, z huby mu kvapkala krv a ťažko kašľal. Trošku sa to skomplikovalo s tým druhým mužom. Ten Krana prekvapivo vrtko schytil za zápästia oboch rúk a odolával aj jeho pokusom o kopnutie, aj úderu jeho hlavy. Musel som Kranovi pomôcť, lebo sa boj zvrhával na krčmové mykanie. Pozrel som na tú mladšiu ženu, ktorá váhala, či sa zapojí do bitky. V okamihu sa však zvrtla a zmizla v útrobách domu. Chlapec sa stále opieral o stenu s akýmsi blaženým úsmevom na tvári. Výprask rodiny ho zjavne tešil.
Ja som zatiaľ pristúpil k chlapovi zápasiacemu s Kranom odzadu a chytil som ho za plece. Asi si rýchlo spočítal, čo bude menej bolieť a v zlomku sekundy pustil obe Kranove ruky a kľakol si na zem. Zaprosiť už nestihol. Kran bol taký naštvaný, ako sa nechal zaskočiť, že ho nakopol do žalúdka. Tak silno, až mu vyrazilo dych a chlap sa zvalil na zem.
Vtedy sa od steny konečne odlepil ten chlapec a vykročil k nám. Namieril som na neho samopal, ale on natrčenou dlaňou dával najavo, že netreba. Po anglicky sa ma znovu opýtal na tú fotku na mobile. Tak som mu ju ukázal. Pokýval hlavou a začal ma za predlaktie ťahať do dverí, ktoré viedli na dvor. Prešli sme dvorom do zadnej časti domu. Tam nebol žiadny luxus, zrejme šlo o stajne alebo dielne, prerobené na improvizované väzenie s dvomi zamrežovanými dverami. Chlapec ma zaviedol k tým vzdialenejším dverám a prstom ukázal dovnútra.
Začalo mi prudko búšiť srdce. Že by sme mali šťastie a oni boli ešte niekde tu? preletelo mi mysľou.
Za mrežou som zbadal matrace, na nich sedeli štyri mladé ženy.
Naše dievčatá to však neboli.
Keď ma tie ženy zbadali, vyskočili na rovné nohy. Dve z nich so zjavnými ťažkosťami. Schmatol som mrežu a pokúšal sa zistiť, ako by sa dala otvoriť. Bola zamknutá na solídny zámok.
***
Kran už mal tých troch poviazaných na zemi. V dome potom vyhľadal aj tú mladšiu ženu a hneď ju priviedol do predsiene, kam medzitým pricupitali oslobodené dievčatá a spustili jedna cez druhú. Všimol som si, že dve z nich krívajú.
Tam som im ukázal fotografie našich dievčat. Jedna z nich, tá najdrobnejšia, mi v angličtine potvrdila, že tam boli. Prišli ráno. Únoscovia ich zatvorili do cely spolu s nimi. Vraj im dali najesť, a potom chceli tú čiernovlasú odviesť k babe do ambulancie. Drobná žienka pritom prstom ukázala prstom na ježibabu s rozbitou hubou a na dvere z predsiene.
„Čo s ňou chceli?!“ vyhŕklo so mňa v zlej predtuche.
„Skontrolovať jej panenstvo. Zúrivo sa bránila a plakala. Keď ju dvaja chlapi surovo vliekli preč, napadla ich tá červenovlasá. Dostala výprask a tú čiernovlásku aj tak odvliekli,“ vysvetľovalo drobné dievča.
„Ublížili jej?“ pýtal som sa cez zuby.
„Myslím si, že nie. Baba iba skontrolovala, či je ešte panna, lebo tu sú panenstvom priam posadnutý,“ prezradila mi.
„A Giulia, tá červenovlasá… Je v poriadku?! Nezranili ju?“ zapojil sa Kran a, akoby mimochodom, stúpil na ruku tej ježibaby s obrovskými prsteňmi na prstoch. Bolesť ju prebrala z mdlôb a zakňučala.
„No, bolesti mala určite obrovské. Ale vážne jej neublížili, lebo oni nás tu bijú opatrne, aby neznížili hodnotu tovaru,“ zamiešala sa do rozhovoru blondínka s dosť zlou angličtinou.
„Čo presne jej robili?“ Kran netrpezlivo zúril.
„Bijú nás po prsiach a po vlasoch, aby to nezanechalo modriny. Majú na to taký obušok,“ zas odpovedalo to drobné dievča.
Chlapec sa na chvíľu kamsi vytratil a o pár sekúnd sa vrátil so železnou tyčou v ruke. Bola na konci obalená hrubou kožou.
Od zúrivosti mi prišlo nevoľno, ruky sa mi roztriasli a srdce sa rozbúšilo.